Od štvrtka 4.8. do nedele 7.8.2016 sme usporiadali náš historicky prvý ochranársky splav Váhu. Trasa viedla od Dubnice po Piešťany a okrem splavovania sme sa venovali aj činnostiam typickým pre o.z. Pre Prírodu – teda najmä praktickej starostlivosti o chránené územia. Ako celá akcia napokon dopadla sa dočítate v tomto článku…

Deň prvý – z Dubnice do Zamaroviec

Celé to vypuklo okolo pol deviatej ráno na železničnej stanici v Dubnici nad Váhom, kde sa zo všetkých svetových strán začali schádzať prví účastníci. Svojou návštevou nás poctil aj riaditeľ Správy CHKO Strážovské vrchy, ktorý nás priviedol na prvé miesto činu – chránené vtáčie územie Dubnické štrkoviská. Po zoznámení sa a podaní základných informácií sme sa hneď pustili do práce. Tá spočívala v zbieraní odpadkov okolo štrkoviska. Ich rozmanitosť bola skutočne vysoká, určite na úrovni biodiverzity hniezdiacich vtákov. Našli sme snáď všetko, čo využije priemerný Slovák počas svojho života – od plienok a kočíka, cez plechovky od piva až po fľaše od tvrdého alkoholu. S plnými vrecami odpadkov sme sa stretli pri high-tech bezdomoveckom prístrešku, vyhrabali malú lúčku pre vtáctvo, nafúkali člny a potom prišla dlho očakávaná chvíľa. HURÁ NA VODU!

Už prvé metre v lodiach odhalili krutú skutočnosť o tom, ako sú na tom naše vodácke (ne)schopnosti. Chtiac či nechtiac, museli sme vykonať prvú výmenu členov posádok. Ani tá však nedopadla ideálne a pohyb niektorých lodí by sa dal pripodobniť k nočnému návratu oného priemerného Slováka z krčmy. Krúživými pohybmi s občasnými nechcenými návštevami brehových porastov sme doplávali na štrkovú lavicu pred Skalkou, kde prebehla druhá optimalizácia posádok a prvé, zatiaľ dobrovoľné kúpanie sa. Nasledoval presun do Zamaroviec, kde sme zakotvili v Parku pri Váhu. V ňom sme si rozložili tábor a po zvážení všetkých alternatív sme sa vybrali na večeru do neďalekého penziónu. Počet hostí v ňom však bol vysoký, porcií málo a kuchárka neschopná zvládať stres. A tak sme sa nakoniec niektorí s plnými, iní s poloprázdnymi až prázdnymi žalúdkami vrátili späť do tábora, kde sme pri ohni v dobrej nálade debatovali o najrôznejších témach. Zopár slov o prírode CHKO Biele Karpaty porozprával najmä nováčikom aj jej riaditeľ, ktorí to mal z domu doslova čo by kameňom dohodil. No a keď sa nebezpečne priblížila polnoc, vybrali sme sa do spacích vakov načerpať sily do ďalšieho dňa…

Deň druhý – od hradu po hrad

Prebudili sme sa pri nádhernom východe slnka, ktorého lúče sa odrážali na vlnkách Váhu a osvetľovali Trenčiansky hrad… Takto nejako by mohla začať druhá kapitola nášho dobrodružstva nebyť toho, že sme vyspávali do ôsmej hodiny. Tradične s meškaním sa do parku dostavil Maťo v tričku „Nikdy nemeškám“ aby nám nadelil jogurty a prácu na doobedie. Tá spočívala v natieraní kolov a naťahovaní drôtov ohradníka pre kone, ktoré vypásajú centrálnu časť územia. Po skončení pracovnej činnosti sa odpojili niektorí účastníci, zatiaľ čo zvyšok sa pripravoval na ďalšiu plavbu. Kvôli výstavbe hate sme museli lode prepraviť pár kilometrov autom a seba pešo. Pri vodnej stavbe sme sa pristavili aby sme aspoň fotkami podporili kampaň Za živé rieky, ktorá spočíva práve v snahe zastaviť devastáciu vodných tokov ich nezmyselnými úpravami. Tu sa k nám pridali i ďalší účastníci.

…Spod Trenčína sme sa vrátili na vodu a pri slnečnom počasí sme sa bez väčších problémov doplavili až do Beckova… No dobre, v skutočnosti niekde pod mostom pri Bodovke, našu loď stiahla rozbúrená rieka do vŕb a v snahe vyhnúť sa konárom alá Martikán došlo k jej prevráteniu. Zatiaľ čo my sme bojovali o holé životy (trochu preháňam aby to znelo dramaticky) a ostatné posádky lovili náklad, naša suchozemská spojka Maťo všetko pokojne fotografoval z mosta. Konečná bilancia: stratili sme nožík, víno a ploskačku, zachránili pivo, obuv a košeľu. Zranenia boli našťastie len mierne a tak sme sa vybrali ďalej až do spomínaného Beckova. Tam nás však nečakal žiaden romantický západ slnka ale blížiaca sa mohutná búrka. Kým sa počasie držalo, stihli sme vybaliť stany, rozložiť oheň a opiecť pár špekačiek. Potom prišiel dážď, ktorý narušil naše večerné plány a pobrali sme sa do stanov…

Deň tretí – spod Beckova do Piešťan

V sobotu sme sa prebudili do chladného a mokrého rána. Keďže celú noc výdatne pršalo, naše ohnisko sa zmenilo na veľkú kaluž a z môjho áčkového stanu sa stal prvý trenčiansky krytý bazén. Vzhľadom na nepriaznivé počasie sme sa po raňajkách rozhodli mierne upraviť naše plány. Vybrali sme sa pohrabať aspoň časť PR Beckovské skalice aby si nováčikovia vyskúšali tradičnú prácu zabehnutých členov nášho združenia. Popri hrabaní nám Maťo porozprával niečo o tunajšej živej i neživej prírode. Nasledoval obed v Beckove a presun späť k Váhu.

Na naše potešenie sa začalo zlepšovať počasie a na vode sa objavili prvé slnečné lúče dňa. Pred sebou sme mali náročný úsek a zvažovali sme aj skrátenie trasy po Brunovce či Hornú Stredu. Plavba však prebiehala rýchlo a plynulo, teda až na naše opätovné, tento krát však menej vážne prevrhnutie. Na brehu pri Hornej Strede sme sa teda rozhodli pokračovať ďalej. Rozširujúca sa rieka, pomalší prúd a pribúdajúce množstvo rybárov a rekreantov naznačovali, že sa pomaly ale isto blížime do cieľa. Pri svetle zapadajúceho slnka sme sa po troch dňoch doplavili až pod piešťanský Kolonádový most. Plný radosti ale aj únavy sme vytiahli lode na breh, kde práve dobiehali totálne zničení triatlonisti svoj závod. Celkom symbolické. Poslednú noc sme plánovali stráviť v kempe blízko lodenice, napokon nás však prichýlila vo svojom byte naša francúzska účastníčka splavu Ludivine. Trochu civilizácie po troch dňoch určite nikomu nezaškodí. Večer sme v meste samozrejme nemohli obísť podnik založený našimi kamarátmi a exčlenmi – Žiwell.

Deň štvrtý – bonus na ostrove

Je 7:50 ráno, Adi zvoní budík. V kuchyni už rozvoniava vôňa legendárnej Ljubovej vegetariánskej živánskej, ktorá nám bola sľubovaná každý deň, avšak vždy sa to nakoniec musel odložiť. Vlastne sme cítili len pripálený olej kvapkajúci z formy na tortu ale nič iné k dispozícií nebolo. Nič to ale nemení na to, že raňajky boli chutné a dodali nám potrebnú energiu do posledného dňa. Najviac sa na ne určite tešil Marek, ktorý kvôli živánskej zotrval až do posledného dňa. Okolo pol desiatej sme na parkovisku čakali na Maťa, ktorý hrdinsky celú noc strážil auto s loďami v parku (zas trochu preháňam). Dopravil nás až na breh Sĺňavy, odkiaľ sme sa  krátkou plavbou presunuli na Vtáčí ostrov. Na tomto zaujímavom mieste na jar hniezdia stovky vzácnych vtákov, no z hniezdisiek ich vytláčajú invázne rastliny. Naša posledná pracovná činnosť teda spočívala vo vytrhávaní semenáčikov pajaseňa. Očakávali sme prácu jednoduchú prácu na pol hodinu, napokon sme sa však zdržali o niečo dlhšie. Po poslednej plavbe späť na breh sa naša oklieštená zostava rozdelila na dve časti. Dievčatá odišli na obed do pivovaru, zatiaľ čo ja s Ljubom a Ludivine sme skladali lode. Odmenou nám bola návšteva záchrannej stanice pre vtáky v Ratnovciach. Po spoznaní smutných aj šťastných osudov jej obyvateľov sme sa aj my pobrali do lodenice, kde nás čakalo vytúžené jedlo a pivo. S klesajúcim slnkom sa všetko schyľovalo k tomu, aby sme náš historicky prvý ochranársky splav ukončili a pobrali sa každý svojou cestou…

Na záver môžem už len skonštatovať, že sa táto akcia skutočne vydarila. Počasie bolo až na jeden večer výborné, o nálade ani nehovoriac. Splavovanie prebehlo až na pár neplánovaných okúpaní bez problémov a práce bolo nachystanej tak akurát. Veľmi ma teší najmä to, že sa splav páčil najmä účastníkom, ktorí medzi nás zavítali vôbec po prvý krát. Naše poďakovanie patrí všetkých zúčastneným a osobitne Maťovi, ktorý si celý splav užil alebo skôr neužil z auta na brehu.

Všetci, čo sa k nám tento krát z nejakého dôvodu nepridali, môžu skutočne ľutovať. Nemusíte však zúfať, šancu vydať sa s nami dolu vodou však snáď dostanete aj budúci rok. Budeme sa na vás tešiť a dovtedy si určite nenechajte ujsť ďalšie akcie o.z. Pre Prírodu!

Ďalšie fotografie zo splavu si môžete pozrieť tu: https://drive.google.com/drive/folders/0B1ZwqgvjVjsabmFCWFh6dzI0a0E

Text: Jakub, Foto: Jakub, Aďa, Maťo